Ako som prestala fajčiť

Začnem skôr tým, ako som začala, keďže bez toho by som ani vôbec nemusela prestávať. Pamätám si ako som v 15 sedela na posteli u kamošky v izbe, jej mama nebola doma a všetci vedľa v obývačke veselo fajčili. Mali sme tak od 13 do 17 rokov, všetko deti ulice, ktorých rodičia buď boli celé dni a noci v práci alebo jednoducho nemali čas... Ja som nikdy k fajčeniu neinklinovala, nikdy znie tak odvážne, keďže som vtedy mala skoro o polovicu rokov menej ako teraz hehe. Ale v podstate som bola vždy proti a nechápala som, prečo to ľudia robia. Nechápala som moju mamu, ktorá si sústavne zapaľovala a keď nebolo na nič iné, tak na cigarety muselo byť vždy. Nerozumela som pojmu závislosť

Ok, no tak som sedela na tej posteli a neviem prečo, fakt netuším, som zrazu dostala chuť na cigu, ale že naozaj. Neviem ako je to možné, keďže som nikdy predtým nefajčila. Proste som chcela cigaretu. Viem, že veľa ľudí začína s odporom, no ja som v tom momente po tom túžila. A aj som tú cigu vyfajčila a nestačilo. Hneď v zápätí som si zapálila ďalšiu. Asi som mala vypestovaný nejaký návyk z domáceho prostredia, i keď mama sa snažila pred nami nefajčiť. Nechápem doteraz.

article-2518520-0715DCA3000005DC-171_634x411

No a tak to išlo už. Moji kamaráti, ktorí boli pre mňa sieťou v živote fajčili, tak som fajčila aj ja, ako som sa doma naučila: „ak chceš s vlkmi žiť, musíš s vlkmi viť“ a ja som nielenže musela, ale aj chcela.

Samozrejme si pamatám na tie rána, keď som chodila na strednú a povinne cestou na zástavku, som si dávala buď moju Malborku lightku alebo maminu eLeMku, čo som jej vzala z krabičky. A pamätám si aj na to, ako som si hovorila, že musím, i keď mi z toho vždy bolo zle, lebo tak ráno nalačno to bolo dosť zlé. Ale musím a vydržala som. Dotiahla som to pekne ďaleko.

Nikdy som nefajčila veľa, max tak 8 cíg denne, a aj to som už potom cítila. Väčšinou som fajčila viac vtedy, keď som akože bola vystresovaná, pred skúškou, po hádke, pred prezentáciou a podobne. Cítila som, že mi to pomáha a ukľudňuje ma to. Že tie sústredene nádychy a dym ma mierne omamujú a trošilinku zvoľňujú akože napätú atmosféru. Prečo akože? Vysvetlím nižšie.

 

Smoking_and_Driving

A jasné, cigaretka a šoférovanie, najlepšie sama, dobrá muzička, len ja auto, cesta a ciga, čo môže byť krajšie. Alebo rozhovory sama so sebou na balkóne alebo v okne, chvíľka len taka sama pre seba s cigou. „Idem na cigu“ bolo vykúpenie aj v práci. 8 hodín sedím za tým kompom, musím ísť na cigu, „prevetrať sa“. Tak som sa chodila prevetrať, a jasné bolo to super, ciga má silný socializačný potenciál. Spoločne sa topíme na jednej lodi, ale každý z nás si to aspoň čiastočne vychutnáva.

Tak to išlo, veď normálka, niekto fajčí, niekto nie. Priznám sa, asi tak okolo 23 som nechápala ľudí, čo nefajčia. Mi to prišlo už tak prirodzené, že som nevedela porozumieť životu bez cigarety.  🙂 Potom som nastúpila do VÚB, a keď som po dvoch rokoch začala robiť na projektovom manažmente, zrazu v kancli nebol nikto, kto by fajčil. Tak som na povinnú cigu chodila sama, prípadne s niekým z iného oddelenia, ale tá socializácia - no už neni ono, keď nemáte moc spoločné témy. A spoločné projekty ich vždy ponúkajú dosť. Navyše moja mladá hlávka zrazu mala možnosť vidieť ľudí žiť bez cigarety.  Ak to môžem prehnať, cítila som sa ako Majka z Gurunu. Pamätám si doteraz na nežné(lebo niekedy sú tie emócie aj negatívne) slová mojich kolegov: „Prečo si robíš zle?“

Robím si zle? Ja si predsa nerobím zle. Mne to robí dobre. Ja vám neberiem váš pohľad na vec, tak neberte vy mne môj. Prečo mi vôbec vravíte, že si robím zle. Vy to nechápete, nefajčíte. Nechápali, nefajčili, neboli závislí.

 

Addiction-300x232

Ale chrobáčik sa mi už dostal do hlavy a nejako sa mi tam niekde v mojej malej hlavičke začali zapínať kontrolky, a to že ma bolia pľúca každé ráno a že to je kvôli fajčeniu som začala brať trošku vážnejšie. Trošičku. Veď predsa nemôžem prestať húliť zo dňa na deň. To by som neprežila 🙂 Ale našťastie som na tomto oddelení pobudla skoro rok a vplyv ľudí, ktorých som mala veľmi rada a do dnes sú mi dobrými priateľmi, bol významný. Raz sme boli na dovolenke v Taliansku a dcérka jedného kolegu sa ma spýtala: „Prečo fajčíš? Veď budeš chorá.“ Mala vtedy tri roky. No tak som tam dofajčila tú cigu jak taký outsider a snažila sa pred nimi nefajčiť. Nebolo to ok už ani v mojej hlave.

Prestala som fajčiť, skúsila som to. Nefajčila som tri týždne a bola som v pohode. Vedela som, že to nepotrebujem, že nefajčiť je normálne. Mala som vzory z okolia. Išla som potom na letnú školu do Nemecka, trošku som si vypila, veď prečo nie, a zapálila si cigu. Ako som si potiahla, tak som mala pocit, že ma tam na mieste vystre. To bolo akoby som si dala ústa k výfuku od auta. Taký smrad a fuj nechutnú vec som v živote v ústach nemala. Zaprisahala som sa, že už NIKDY viac sa cigarety nedotknem.

Áno, áno. Nikdy nehovor nikdy. Nefajčila som 1,5 roka slovom jeden a pol. Užívala som si každé prebudenie bez pocitu bolesti pľúc, užívala som si vlasy, ktoré mi nesmrdeli, oblečenie, čo nepáchlo, zubný povlak och bože, ako som to len tak dlho mohla robiť. Zrazu som nechápala ľudí, čo fajčia. Ako si to môžu robiť? Veď život bez cigarety je tak úžasný. Išla som si zabehať a nemala som pocit, že mi zhoria pľúca. NEMUSELA som si kupovať cigy, NEMUSELA som si pravidelne zapaľovať. Toľko slobody zrazu. Krásny život, šťastná duša.

Lenže, čo sa mi zase stalo. Ja, obyčajný životom skúšaný človek som bola „zlým osudom“ zase vrhnutá späť do pokušenia. 🙂 Začala som sa stretávať s takým chalanom, bulharom a ten fajčil jak turek, i keď bol bulhar. Doslova každých 30 minút si zapálil cigu. Mal také dosť zodpovedné zamestnanie, staral sa o účtovný systém firmy Adidas a niekedy mu volali v noci o druhej, že sa niečo pokazilo a musí killnúť proces a opraviť to.

Nejak som to nechápala, bože ja toľko vecí nechápem, kde mám furt ten mozog 😀 Nejak som nechápala, že je to trošku riziko pre mňa, stretávať sa tak intenzívne s tak tuhým fajčiarom, keďže som tak krátky čas nehúlila. Ale bolo mi to naozaj veľmi nepríjemné, veľmi mi to smrdelo a nedalo sa to zniesť. Až tak, že som si raz zapálila a zistila som, že keď si dám jednu cigu, je to lepšie, ako ten smrad len tak cítiť okolo. Teraz, ked‘ to píšem, ta ma hlava bolí z tej logiky. No a samozrejme, že story s bulharom sa o mesiac skončila...

the-end-don_t-fuck-it-up-wordnerdsunite-com

Ale ja už som mala krásny návyk fajčiť jednu cigu denne. Vždy na večer, akože po celom dni si dám cigu, lebo deň bol náročný a teraz si môžem oddýchnuť, vyložiť nohy a zadymiť sa, pardón, zapáliť si 🙂 No a potom prišla cigaretka aj doobeda, ku kávičke. Veď tak to funguje všade. A potom prišla cigaretka aj po obede. No a zas som bola späť. Prekvapenieeeee.

Neviem už presne akým zázrakom sa stalo to, že som posledné 2 alebo 3 roky fajčila tabak a kupovala som si len papieriky bez chlorínu, čo je mega toxické farbivo, ktoré robí papier biely. Pľúca ma boleli menej ale stále som niečo MUSELA a stále som SMRDELA a hlavne, keď som išla von, tak som vyfajčila oveľa viac ako štandard, takže deň po vlastne neexistoval, lebo som sa dávala dokopy. Jasné, bolo to aj alkoholom. Ale tie pľúca a ten smrad a ten hnusný pocit zo seba samej...

Nad tým, že som už raz prestala fajčiť a opätovne som do toho padla som sa radšej veľmi nezamýšľala. Bolo to také potupné. Miesto toho som si k tomu opäť vypestovala pozitívny vzťah. „Ja to mám rada, je to taká pohodka, relax.“ Prišiel na rad balkónik, auto, muzička, kávička, všetky tie známe „príležitosti“. A zas som bola v pasci a zas som klamala samu seba, aké je to fajn.

Potom prišlo obdobie v mojom živote, kedy som konzumovala alkohol viac ako predtým. Pila som tak každý tretí deň cca. Ale nie že by som sa opíjala, skôr tak „pre chuť“. Dva poháre vínka, dva poháre koňaku, cez víkend 6 vodiek a pod. Nebolo to veľa v porovnaní s ostatnými (alebo hej?), ale môj organizmus to nezvládal. No a samozrejme, že pri alkohole som viac vyfajčila. A tak som sa postupne začala cítiť taká bez energie, cítila som sa slabá tak zvnútra. Proste to bolo pre moje telo veľa. A hlavne mi začínalo byť zo seba zle, a začala som sa sama seba pýtať prečo musím fajčiť. Veď je to otravné, stále sa o to starať, či mám dosť tabaku, papieriky, stále si šúlať, potom to vyhúliť, cítiť sa zle. Mať škaredú pleť... Smrdieť, och.

 

download

Akurát v tom období moja kamarátka postla na FB info, že dnes je to presne, rok čo nefajčí. A ďakovala za to jednej knihe od nejakého chlapíka, čo tiež prestal fajčiť a pomocou tej knihy sa to podarilo veľa ľuďom. Ja som ju už niekedy predtým načala, ale prečítala som tak tri strany. Bolo to dobré, ale nemala som čas, nechcelo sa mi čítať, nechcela som prestať fajčiť...

Teraz som bola v trošku inom mentálnom nastavení, organizmus bol vysilený, tak som si to znova otvorila a prečítala som opäť pár strán. Ale prečítala som si, čo som potrebovala.

A tu sa dostávam, k vyššie spomínaným „akože stresujúcim“ situáciam. S cigaretou aj so všetkými drogami sa jedná o druh „prevráteného účinku“. Preto je tak zložité sa zbaviť závislosti. Iba keď nefajčím, mám pocit stresu alebo záťaže. Ale samozrejme, že z toho neviním cigaretu. Akonáhle si potom zapálim, cítim úľavu. A preto mám pocit, že ciga je vlastne relax, pohoda, klídek, tabáček. Ešte je na to aj pesnička, áno naša fajčiarska obec je skutočne šťastná a bez nervov. 🙂

Po tomto uvedomení sa, že vlastne klamem samu seba, (akoby som to doteraz nevedela) som si povedala, že to skúsim.

 

keep-calm-and-live-in-a-lie

Že si SKÚSIM zajtra nezapáliť. A uvidím, nebudem sa do ničoho nútiť, budem sa počúvať a pozorovať. Nezapálila som si. Skúsila som to aj ďalší deň, až z toho napokon boli 3 dni bez cigarety. Unvorstellbar! 3 dni bez cigy. Mala som myšlienky zapáliť si pri tých známych príležitostiach akože auto, balkón, kávička ale skúsila som sa na nich len tak pozerať a neriadiť sa nimi. Z troch dní boli 3 týždne a ja som každý deň skúšala o trochu menej, lebo mágia zvyku slabla. Až som si tak po 2 mesiacoch cca uvedomila, že ja vlastne vôbec nefajčím a vôbec nad tým ani nerozmýšľam. A bola som šťastná, že som dospela až sem. Zároveň som si povedala, že NIKDY nehovor NIDKY 🙂

A pred fajčením mám obrovský rešpekt, padla som do tej pasce opäť, môžem zase. Prepnúť myseľ môže byť jednoduchšie ako nastaviť hodinky. Nebudem sa cítiť hrdinsky, mám svoje slabé stránky a som si ich vedomá. Nebudem sa pozerať na fajčiarov a krútiť nad nimi hlavou, lebo viem, o čom to je. Jediné, čo môžem spraviť je vyjadriť svoje pochopenie a podporu a šíriť môj príbeh ďalej. Možno niekoho inšpiruje a pomôže na ceste odvyknúť si.

download

Uvedomila som si, že je najlepšie, keď sa do ničoho nenútim. Ale keď dám sama sebe možnosť rozhodnúť sa.

A rozhodla som sa to skúsiť. Nefajčím od februára, nejak v polke som tuším naposledy fajčila, alebo začiatkom marca. Nepamätám si presne, ale nepotrebujem si to pamätať. Deň za dňom si kráčam svoju cestu, snáď sa opät nepotknem, lebo nefajčiť je super. Žiť je super, piť čaj bez cigy je super, byť kľudná je super, nesmrdieť si je super. Nedávať peniažky na ničenie zdravia je super, dať príklad svojmu synovcovi je super, mohla by som pokračovať.

Veď to všetci poznáme. Buď pánom svojej vôle a otrokom svojho svedomia.Peace.

P.S. Normálne, keď výjdem na ulicu cítim vône, ok, niekedy je to smrad, ale cítim. 🙂

P.S2: Tá kniha bola od Allena Carra, môžem poslať na mail, mám pdfko.

Vyjadri svoj názor na článok
Odpad! Menej takýchto článkov
(6 votes, average: 4,83 out of 5)
Loading...
Super! Viac takýchto článkov

Diskusia

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.