Písal sa 5. január 1976. Kým svet žil bežnými starosťami, v atómovej elektrárni A1 v Jaslovských Bohuniciach sa odohrával súboj o čas. Stačila polhodina a Slovensko mohlo zažiť tragédiu rozmerov, akú svet spoznal až o desať rokov neskôr v Černobyli. Vtedajší režim však o incidente mlčal.
Keď palivo vystrelilo do sály
Havária sa začala počas rutinného procesu – výmeny palivového článku v prvom bloku A1. Špecifikom tohto experimentálneho reaktora KS-150 bolo, že výmena prebiehala za plnej prevádzky. Technická chyba však spôsobila, že palivový článok pod tlakom vystrelil do výšky, narazil do žeriava a rozbil sa.
V reaktore zostal otvorený technologický kanál, cez ktorý začal do sály prudko unikať oxid uhličitý, slúžiaci na chladenie jadra. Technici mali len 30 až 60 minút. Ak by sa kanál nepodarilo utesniť, reaktor by prišiel o všetko chladivo, teplota by nekontrolovane stúpla a palivové články by sa začali taviť. Scenár černobyľskej explózie bol v tej chvíli reálnou hrozbou.
Hrdinovia, o ktorých sme nemali vedieť
Za to, že Jaslovské Bohunice dodnes stoja, vďačíme dvom mužom. Milan Antolík a Viliam Pačes prejavili nesmiernu odvahu, keď sa vrátili do zamorenej reaktorovej sály. V prostredí plnom unikajúceho plynu a rádioaktívnych aerosólov sa im podarilo upratať trosky článku a otvorený kanál upchať.
Antolík aj Pačes dostali už v roku 1987 za svoju obetavosť štátne vyznamenanie od vtedajšieho predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala a o 21 rokov neskôr aj slovenské štátne vyznamenanie za svoj v skutku obetavý čin, Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy, od vtedajšieho slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča.
Tragédia v podzemí: Daň za strach z krádeží
Hoci sa podarilo odvrátiť celonárodnú katastrofu, incident si vyžiadal dva ľudské životy. Likvidátori jadrového odpadu, ktorí v čase havárie pracovali v podzemných priestoroch, nemali šancu uniknúť pred smrtiacim oxidom uhličitým.
Vyšetrovanie odhalilo mrazivý fakt: únikové dvere boli zamknuté, aby sa zabránilo drobným krádežiam. Muži sa tak v podzemí udusili. Do okolia elektrárne uniklo značné množstvo rádioaktívnych izotopov jódu a cézia, ktoré namerali v tráve a kukurici v okruhu 11 kilometrov.
Slovenský denník SME priniesol v roku 2008 s Milanom Antolíkom rozhovor, v ktorom tento dozimetrista spomínal aj na smrť oboch svojich kolegov z elektrárne, ktorú opísal trochu inak. „Únikový východ boli vlastne dvojité lietačky. Ich rukoväte boli síce omotané reťazou, ale sklá sa dali rozbiť. Oni sa však pokúšali utiecť inokadiaľ, cez vlečkový koridor. Pracovali pod zemou, pod reaktorovou sálou, a keď ucítili unikajúci CO2, snažili sa dostať hore. Ale bežali tam, kde to bolo najhoršie. Keď sme ich oboch našli, už sa im nedalo pomôcť.“
Druhá havária ohrozila aj okolie
K druhej havárii, najvážnejšej v dejinách československej jadrovej energetiky, došlo 22. februára 1977. Spočiatku sa pritom javila menej dramaticky. Opäť išlo o situáciu, keď sa bez prerušenia prevádzky menili palivové články.
Pri príprave čerstvého palivového článku si pracovníci dielne všimli, že sa roztrhlo vrecúško so silikagélom, ktorý sa do článkov vkladal ako absorbér vlhkosti pri uskladnení, a guľôčky silikagélu sa vysypali do palivovej kazety. Pokúsili sa ich vysať, ale prehliadli, že niekoľko guľôčok uviazlo v dištančných mriežkach. Článok tak zostal upchatý, a keď bol zasunutý do reaktora, nemohol cez neho chladiaci plyn voľne prúdiť. V dôsledku toho sa článok začal taviť. Potom sa pretavila stena kanálika, v ktorom bol zasunutý, a nakoniec sa prepálila aj tzv. kesónová rúra či trubka. To bola nádoba, ktorou prúdila rádioaktívna ťažká voda, používaná ako moderátor. „Tým došlo k úniku ťažkej vody do primárneho okruhu. V tom čase som bol doma. Nemal som vtedy telefón ani auto, takže prišiel môj vtedajší šéf, že sa niečo stalo a musíme do elektrárne,“ spomínal Hezoučký, bývalý pracovník elektrárne František Hezoučký, neskorší dlhoročný riaditeľ jadrovej elektrárne Temelín, ktorý mal pri prvom spustení reaktora A1 v Jaslovských Bohuniciach na starosti jeho plnenie ťažkou vodou. Tej sa do reaktora zmestilo 57,2 tony a slúžila ako moderátor, udržiavajúci štiepnu reakciu spomaľovaním neutrónov.
V elektrárni nechal na vlastnú zodpovednosť vypustiť ťažkú vodu z reaktora, čím sa jej veľa zachránilo, no prepážka oddeľujúca ťažkú vodu od chladiaceho okruhu už bola prepálená. Celý primárny okruh bol silno kontaminovaný radiáciou a nedostatok vody spôsobil tavenie ďalších palivových článkov. Radiácia následne zasiahla takmer celý hlavný výrobný blok.
Na medzinárodnej stupnici INES, hodnotiacej závažnosť jadrových udalostí, sa táto udalosť dostala na stupeň štyri, čo už znamená haváriu, nielen nehodu. Vnútri zariadenia znamená takáto havária významné poškodenie aktívnej zóny reaktora s tým, že môže dôjsť aj k úniku radiácie mimo závodu a k ožiareniu obyvateľstva, i keď bez vážnejšieho rizika. Prirovnanie k Černobyľu je síce nadnesené (ten dosiahol na stupnici INES najvyšší stupeň sedem, teda veľmi ťažkú haváriu s rozsiahlymi dosahmi na životné prostredie), ale aj tak išlo o najzávažnejšiu haváriu v celých dejinách československej jadrovej energetiky.
V dôsledku havárie bol blok A1 v roku 1977 vyradený natrvalo z prevádzky a začalo sa pracovať na jeho likvidácii, naplánovanej postupne až do roku 2050 (podľa iných zdrojov do 2033). Pracovníci elektrárne boli väčšinou prevelení na iné projekty, okrem iného na susednú časť V1, a namiesto nich nastúpili likvidátori. Tí však nepôsobili v elektrárni od začiatku a podľa niektorých pamätníkov im chýbala aj dokumentácia, takže v priebehu ich činnosti došlo k niektorým chybám, vrátane ďalšieho rozliatia kontaminovaných látok mimo priestorov elektrárne. V roku 1990 kontrola zistila, že v okolí elektrárne dosahuje radiácia dvadsaťnásobok prirodzenej úrovne.
Koniec experimentu A1
Tento incident je ukážkovým príkladom toho, ako banálna chyba (vrecúško silikagélu) môže v jadrovej energetike viesť ku katastrofálnym následkom. Paradoxom je, že reaktor typu KS-150 bol konštrukčne taký zložitý, že akékoľvek drobné narušenie prietoku chladiva okamžite spustilo reťazovú reakciu poškodení, ktorú už nebolo možné vrátiť späť. Môžeme teda len konštatovať, že Elektráreň A1 bola unikátnym, no nebezpečným projektom. Využívala prírodný urán, bola moderovaná ťažkou vodou a chladená plynom.
- Prvá havária (1976): Utesnená včas, prevádzka pokračovala.
- Druhá havária (február 1977): Kritické zlyhanie, pri ktorom došlo k čiastočnému roztaveniu plášťa reaktora.
Po druhej nehode v roku 1977 bol blok A1 definitívne odstavený. Proces jeho likvidácie je taký náročný a technologicky komplexný, že bude trvať až do roku 2033.
Likvidácia havárie bloku A1 je jednou z najnáročnejších technologických výziev v histórii svetovej jadrovej energetiky. Nejde len o zbúranie budovy, ale o dekontamináciu extrémne rádioaktívnych častí, ktoré boli poškodené počas dvoch havárií v 70. rokoch.
Tu je prehľad toho, čo zahŕňa proces likvidácie, ktorý prebieha pod taktovkou spoločnosti JAVYS (Jadrová a vyraďovacia spoločnosť):
Cesta k úplnému vyradeniu (do roku 2033)
Vyraďovanie bloku A1 sa delí na niekoľko kľúčových etáp, pričom každá rieši iný stupeň rizika:
1. Odvoz a spracovanie vyhoreného paliva Toto bola najnebezpečnejšia časť. Palivo poškodené počas havárií bolo nestabilné. Muselo byť špeciálne zabalené do hermetických puzdier a odvezené na dlhodobé skladovanie alebo prepracovanie (väčšina bola v minulosti odvezená do Ruska).
2. Dekontaminácia primárneho okruhu Steny reaktora, potrubia a chladiace zariadenia sú pokryté rádioaktívnymi usadeninami. Používajú sa špeciálne chemické roztoky a mechanické čistenie, aby sa znížila úroveň radiácie na úroveň, kedy môžu do priestorov vstúpiť roboty alebo ľudia v ochranných oblekoch.
3. Demontáž kontaminovaných zariadení Veľké komponenty (ako parogenerátory) sa rozrezávajú na menšie kusy. Tento proces prebieha často pod vodou alebo v tieni olovených stien, aby sa odtieniilo žiarenie.
Čo sa deje s rádioaktívnym odpadom?
Odpad sa nerozdeľuje len podľa materiálu, ale najmä podľa miery jeho nebezpečnosti:
- Vysoko rádioaktívny odpad: Putuje do špeciálnych betónových kontajnerov, ktoré sú uskladnené v tzv. integrálnom sklade v Jaslovských Bohuniciach, kým sa nerozhodne o hlbinnom úložisku.
- Nízko a stredne rádioaktívny odpad: Je spracovaný (napríklad zaliaty do bitúmenu alebo cementu) a uložený v Republikovom úložisku rádioaktívnych odpadov v Mochovciach.
- Kovový odpad: Prechádza tavením a dekontamináciou. Ak je úroveň radiácie dostatočne nízka, kov sa môže recyklovať a vrátiť do priemyselnej obehu.
Prečo to trvá tak dlho?
Dĺžku procesu (viac ako 50 rokov od odstavenia) ovplyvňujú tri faktory:
- Prirodzený rozpad: Čakaním sa znižuje rádioaktivita niektorých izotopov, čo robí prácu bezpečnejšou.
- Unikátnosť havárie: Keďže blok A1 bol experimentálny a poškodený nehodou, neexistujú na svete žiadne „kopírovacie“ postupy – každé riešenie sa vyvíja na mieru.
- Finančná náročnosť: Vyraďovanie stojí stovky miliónov eur, ktoré sa čerpajú z Národného jadrového fondu a fondov EÚ.
Po roku 2033 by mal byť areál bloku A1 uvoľnený spod dozoru, čo v ideálnom prípade znamená, že z hľadiska radiácie bude lokalita bezpečná pre iné priemyselné využitie.
Moderné bloky V2 v Jaslovských Bohuniciach (ktoré sú dnes v prevádzke) a bloky v Mochovciach predstavujú úplne inú technologickú éru než nešťastný experimentálny blok A1. Rozdiel v bezpečnosti je priepastný.
Tu sú hlavné piliere, vďaka ktorým je dnes prevádzka jadrových blokov na Slovensku maximálne bezpečná
1. Odlišný typ reaktora (VVER-440)
Kým blok A1 bol chladený plynom (CO2) a moderovaný ťažkou vodou, dnešné bloky sú typu VVER (voda-voda).
- Voda ako poistka: Voda slúži ako chladivo aj moderátor. Ak by došlo k strate vody, štiepna reakcia sa prirodzene zastaví (tzv. negatívny teplotný koeficient reaktivity).
- Pasívna bezpečnosť: Systém je navrhnutý tak, aby sa pri prehriatí sám utlmil, čo pri starom type A1 neplatilo.
2. Viacnásobné bariéry
Dnes sa spoliehame na systém „obrany do hĺbky“, ktorý bráni úniku rádioaktivity do okolia pomocou piatich bariér:
- Palivová matrica: Samotné jadrové palivo je vo forme keramických tabliet, ktoré v sebe držia väčšinu štiepnych produktov.
- Povlak palivových prútov: Hermetické trubky zo zliatiny zirkónia.
- Tlaková nádoba reaktora: Masívna oceľová nádoba s hrúbkou stien okolo 14 cm.
- Hermetická zóna (Containment): Železobetónová obálka okolo reaktora a primárneho okruhu, ktorá udrží extrémny tlak a zabráni úniku látok aj pri havárii.
- Biologické tienenie: Betónové steny hrubé niekoľko metrov.
3. Systémy nezávislé na ľuďoch
Po haváriách v Jaslovských Bohuniciach (1976/77), ale najmä po Černobyli (1986) a Fukušime (2011), prešli slovenské elektrárne sériou vylepšení:
- Záložné zdroje: Ak by vypadol prúd v celej sieti (tzv. blackout), elektráreň má niekoľko nezávislých dieselgenerátorov a batérií na chladenie reaktora.
- Rekombinátory vodíka: Pasívne zariadenia, ktoré bránia výbuchu vodíka (príčina havárie vo Fukušime).
Vedeli ste, že…?
- Utajovanie: Detaily o haváriách v Jaslovských Bohuniciach boli odtajnené až po páde režimu v roku 1989.
- Rekordné hodnoty: Po nehode v roku 1976 namerali v kukurici 11 km od elektrárne až 407 Bq/kg rádioaktívneho jódu-131.
- Svetový unikát: Typ reaktora KS-150 bol vyvinutý v spolupráci so ZSSR špeciálne pre Československo, no trpel mnohými konštrukčnými chybami.
rNUlife.sk / Daniel Mičuda, foto: Profimedia
Pridaj komentár